Bonus
Marian Lechan o pomoci na hraniciach: Emotívne opísal najťažšie chvíle
Publikované
| FOTO: Instagram/marianlechan
Okrem toho narovinu povedal, aký chaos tam vládol.
Vojna im zmenila život zo dňa na deň. Namiesto do práce, škôl či škôlok utekali preč z krajiny, aby prežili. Len málokto si vie predstaviť, aké je to zažiť, no aj pohľad na utekajúce deti pred tankami stačí na to, aby sa každému na chvíľu „zrútil svet“.
Ukrajine sa snaží pomôcť obrovské množstvo ľudí po celom svete. Niektorí dokonca nevydržali sedieť doma a vydali sa na hranice, aby pomohli, ako vedia. Presne to je prípad nášho redaktora Televíznych novín Mariana Lechana, ktorý nám emotívne opísal, na čo nikdy nezabudne.
Vo voľnom čase si sa rozhodol nesedieť doma, aj keď by si mohol byť s deťmi, ale ísť pomôcť tým, ktorí to dnes najviac potrebujú. V čom spočívala tvoja pomoc na hraniciach s Ukrajinou?
Som členom celosvetového združenia Aregala Slovensko - kuchári bez hraníc a nesedieť doma je naším poslaním. Áno, taká je pravda, že som sedel doma na gauči a díval sa na Televízne noviny a sledoval som hrôzu, ktorá sa začala diať u našich drahých susedov na Ukrajine po vpáde ruského agresora. Hneď som vedel, že na hranici budem užitočnejší, aj keby som mal iba pomáhať vojsku. Predpokladal som, že je tam rozložené vojenské mestečko s kompletnou krízovou infraštruktúrou. Až na mieste som zistil, že to tak nie je. Chýbalo napríklad akékoľvek orientačné označenie. Komplikovalo nám to samotný príchod s dodávkou, v ktorej sme viezli dve kotliny na varenie, potraviny a jednorazové potravinové obaly. O čo viac museli byť dezorientovaní ľudia po prechode cez čiaru, po tom, ako utekali pred blížiacimi sa tankami. To bolo moje prvé zásadné zistenie na mieste vo Vyšnom Nemeckom. Nemalo to svojho pána a jasné pravidlá, ktoré by boli zrozumiteľné pre každého. Pravdou však je, že som stretol velikánske množstvo dobrovoľníkov s ochotnými rukami a obrovským srdcom a ešte väčším odhodlaním pomôcť s čímkoľvek. A tak sme spolu so známym bratislavským šéfkuchárom Máriom Žužičom začali skutočne v bojových podmienkach zháňať drevo na kúrenie a pod kotlom variť prvé jednoduché, no teplé jedlá.
Zdroj: Instagram/marianlechan
Český infulencer Kazma po tom, čo sa taktiež vydal na hranice, napísal, že mal pocit, že to, čo tam robí, nestačí. Mal si aj ty ten pocit, že by si chcel pomôcť oveľa viac, ale jednoducho sa to nedá?
Ako som už naznačil, mňa jednoducho zarážala neorganizovanosť štátnej pomoci. Ale viem si predstaviť, že všetka administratíva musí pracovníkov zodpovedných riešiť krízové situácie zamestnávať natoľko, že nedokážu do hĺbky reagovať na práve sa tvoriace situácie, ktoré treba operatívne a najmä efektívne vyriešiť. Áno, chcel by som mať na mieste desať rúk, aby som jednou krájal cibuľu, druhou sekal drevo, treťou miešal polievku, štvrtou pripravoval chlieb, piatou triedil prichádzajúcu potravinovú pomoc, šiestou vydával stravu, siedmou by som pohladil malé ukrajinské uzimené dieťatko o pol tretej ráno, ôsmou rukou umýval použité kuchárske náčinie, deviata by mi slúžila pri otváraní stovky konzerv s fazuľou, ktoré poslali dobrí ľudia a desiatou rukou by som priniesol čaj z vedľajšieho stanu, aby sme sa trošku zohriali aj my. Všetko to sme robili s Máriom sprvoti len my dvaja.
Zrejme sa ti naskytol pohľad, o akom si „nesníval“ ani v tom najhoršom sne. Ako si to zvládal psychicky?
Bolo to mimoriadne náročné. Aby sme naše jedlá nesolili slzami, museli sme si dať prestávku a malú poradu. Kde sme si jasne povedali, že utečenci hľadajúci azyl potrebujú naše teplé jedlo a vľúdny, citlivý prístup. Prehltli sme slinu horkosti a usmievali sa na tých premrznutých ľudí, ktorí sa ohrievali na komíne našich kotlíkov. Neskôr sa k nám pridali sami od seba naši traja pomocníci - Dominika Mikulášiková, Frederik Hanáček a Matej Duban. Mladí ľudia, ktorí nám pomohli vytvoriť na mieste pracovnú pohodu a chutné jedlá. Veľká vďaka za nich. A ich prítomnosť bola zároveň prvým sklíčkom v mozaike poznania, že sú tu aj dobrí ľudia, ktorí nezištne a s láskou reagujú na vzniknutú situáciu a to nám prinášalo zároveň psychickú pohodu.
Boli momenty, ktoré ti vohnali slzy do očí? A, naopak, možno si sa pousmial, že ešte nie je koniec sveta...
Hľadieť do vystrašených detských očí utekajúcich pred hlavňami tankov namierenými na ich domov musí zamávať s každým. A je pravda, že keď čo i len zavoňala cibuľka v kotlíku a jedna mladá Ukrajinka povedala, že toto jej už stačí na to, aby sa cítila ako doma, tak to človeka dojme a vie, že robí správnu vec. Raz mám v ruke mikrofón, raz varechu. Podľa toho, čo je práve užitočné.
Zdroj: Instagram/marianlechan
Podľa viacerých zdrojov vládne na hranici chaos a je málo dobrovoľníkov, ktorí by zvládali triediť obrovské množstvo vecí, ktoré tam ľudia vozia. Ako si to vnímal ty?
Nemá to tam svojho pána. Štát by mal bezodkladne vyčleniť jednu inštitúciu, ktorá preberie na miesta okamžité absolútne velenie. Môj názor je, že by to mala robiť armáda. Vybavená kapacitne, materiálne, ale najmä vybavená disciplínou a schopnosťou krízovo riadiť logistiku v podobných vypätých situáciách. Skláňam sa pred vojakmi, ktorí na hraniciach pomáhajú nosiť tašky rodinám alebo v noci na rukách nosiť aj malé deti. Skláňam sa pred záchranármi - dobrovoľníkmi z International Rescue System, ktorí 24/7 zabezpečujú zdravotnú starostlivosť na mieste a skláňam sa aj pred policajtmi a všetkými zúčastnenými, ktorí viac pracujú ako rozprávajú. Hlboká vďaka.
Mal si o seba trochu strach? Manželka Zuzka nemala obavy?
Zuzka mala prirodzené obavy, od telky nevieš posúdiť, ako veľmi nebezpečné je pohybovať sa na hraniciach. Ale je mojou oporou a ani na sekundu nemala pochyby, že moja prítomnosť tam by nebola efektívna. Vie, že som vo svojom živle a podporuje ma v tom. Doma zabezpečila chod všetkých potrebných vecí tak, ako keby sme boli doma spolu. Je úžasná.
Čo si jej povedal ako prvé, keď si sa jej ozval z hraníc?
Že je to tu náročné, ale že všetko zvládneme. Že prichádzajúci ľudia hľadajúci teplé jedlo a milé slovo nám dávajú odhodlanie zotrvať, koľko len bude treba.
zv
