Súťaž so seriálom Doktori je v plnom prúde

Aj takéto sú vaše životné príbehy... Inšpirujte sa a napíšte nám aj VY!

- Leží vám niečo na srdci? Už to nemusíte skrývať ...
- Ruku na srdce! Viete byť verní?
- Miluje vás? Nielen vás...

To sú témy, ktoré bytostne rieši asi každý človek. A riešiť ich budeme aj my - respektíve skôr vy! Pripravili sme totiž súťaž, v ktorej od vás očakávame príbehy vášho života. Či už ide o partnerské vzťahy, neveru, manželský trojuholník, ale aj príbehy až dojímavé svojou láskavosťou, úprimným citom a harmóniou v šťastnom partnerskom vzťahu. Zaujímajú nás aj vaše rodinné vzťahy, trápenia či šťastné chvíľky s deťmi, situácie, kedy sa vám zišla pomocná ruka nielen od rodiny, ale aj od vašich priateľov. Veď ruku na srdce - išlo vám vždy všetko ako „po masle"? Asi nie. Tak von s tým!

Vaše príbehy posielajte na mailovú adresu: websutaz@markiza.sk do 16. októbra 2014.

Výhercovia: Nikola S.; Anna S.

Tu sú dva z vašich zaujímavých príbehov...

Zažila som neskutočne škaredú nehodu pri ktorej zomreli moje kolegyne, išlo sa domov z práce 16.04.2007 náš autobus havaroval za nezistených okolností sme na diaľnici nabúrali do odstaveného nákladného auta. Neprajem nikomu sedieť v autobuse a prežiť niečo také .Jednu kolegyňu sme videli ako leží mŕtva v uličke medzi sedadlami a dve sme nevedeli nájsť. Nuž odviezli nás do nemocníc a na druhý deň prišiel manžel jednej našej kolegyne a hľadal ju. Bola to jedna zo žien čo sme ju nemohli nájsť a už sme tušili že je mŕtva, povedať to jej manželovi sme odvahu nemali, dozvedel sa to až na tretí deň po nehode. Je smutné, že naše policajné oddelenia nie sú natoľko slušné že neinformujú príbuzných. Možno tu ani nejde o mňa ale o to že doteraz mám pred očami muža milujúceho čo hľadá svoju ženu. Veľa krát spomínam na tú dobu a stále nedokážem spracovať túto situáciu . Je ťažké prežívať post traumatické veci ale verte som rada že žijem. Vedľa mňa v tom autobuse sedela aj moja mamička našťastie sme prežili a teraz už po toľkých rokoch keď ideme po tej ceste máme pocit že toto je miesto ktoré nám dáva pocit bezmocnosti a strachu. Doteraz máme strach keď máme sadnúť do autobusu ale verím že raz to prejde...

S pozdravom Nikola

Milý moji markizáci Ahojte. Volám sa Anna Sokiova mám 22 rokov a od svojich piatich rokov až do nedávna som bývala v detskom domove. Keď som dovŕšila 18 rokov dali ma na garzónku a do projektu mladý dospelý. 4 roky som bola na garzónke. Keď som dovŕšila 21 rokov na garzonku dali jedno dievča ktoré bolo také samé. Nemala nikoho komu by verila. O pár dní na to sme sa nejako začali baviť pretože ani ja som nemala človeka ktorému som mohla veriť A baviť sa O veciach čo by mu neboli smiešne. S tou dievčinou sme sa našli a navzájom sme sa dopĺňali. Časom sme si začali veriť jedna druhej. Chodili sme von spolu na kofolu no proste všade. Neskôr si našla priateľa a ja som ju v tom podporovala a samozrejme som jej povedala nech si dáva pozor. Chodila s ním dva mesiace až raz mi večer po desiatej volala uplakaná že mám jej ísť na proti že sa s priateľom rozišla pretože jej priateľ jej povedal že odchádza do Nemecka. Tak som ju ukľudnila. Všetko sa po čase vrátilo do starých koľají opäť sme sa bavili ako pred tým než mala priateľa. Dva mesiace nato som začala registrovať na kamarátke rôzne nálady začala chodiť skôr späť bývala nervózna. Nakoniec som zistila že je tehotná nevedela som čo na to povedať. Ona vedela že je tehotná no nepovedala mi to. Keď som to zistila povedala mi že to nemám nikomu hovoriť ani riaditeľke domova kým to nebude vidieť o ďalšie tri mesiace čiže už v 5 mesiaci sme išli do kancelárie kde bola aj riaditeľka. Keď ju uvidela spýtala sa kamarátky nie si tehotná? A kamarátka sa hneď rozplakala povedala som jej neboj stojím pri tebe. Riaditeľka si ju zavolala do svojej kancelárie a rozprávala sa s ňou. Potom kamoška prišla za mnou a oznámila mi že chce dať dieťa na adopciu keď sa narodí. Vravím jej si si istá čo ak to budeš ľutovať ona že nie že bábätku bude lepšie v rodine ako v domove. Pouvažovala som nad tým a súhlasila som s tým.

Prišiel deviaty mesiac a večer kolom pol deviatej prišla za mnou a vraví mi že ju bolí pod bruškom a ja že musíš ísť už do nemocnice že to sú kontrakcie. Rýchlo som utekala za vychovávateľkou na bunku tá zavolala sanitku a odviezli ju do nemocnice. Na druhý deň som mala školu to bolo v pondelok mi o pol dvanástej zavolala s plačom že už to má za sebou. A ja že čo? Ona že už sa narodilo bábätko dievčatko.

Mňa to tak potešilo že som až zvýskla. Vraví mi videla som ju. A ja že dala si ju na adopciu ona Áno dala. Prišlo mi to ľúto keď to povedala. Na konci telefonátu sa má spýtala či budem spať u nej na garzónke že nechce byť sama a ja že áno budem do kedy ona bude chcieť.

O tri dni prišla do domova z nemocnice hneď som išla ku nej na garzónku. Ako tak týždeň ubiehala každý deň plakala pýtam sa: plačeš pretože ľutuješ že si ju dala na adopciu že? Ona že hej. Povedala som jej chod za pani riaditeľkou ona ti pomôže, bála sa. Choď tam kým nie je neskoro. Na koniec išla za ňou A čo sa stalo? Hneď na tretí deň išli pre bábätko. Krásna bola keď ju doniesli. Od prvého dňa som jej pomáhala sa starať o malú. Dokonca som jej povedala že môže chodiť von ja jej ju po strážim. Radila som jej čo a jak. Mala voľnosť kamarátka. Keď chcela ísť von večer išla bola som rada pri malej. A tak to pretrvávalo do 5 mesiaca. Keď dovŕšila ten 5 mesiac ja som musela už odísť z domova. Počas prvých dvoch mesiacov som chodila stále každý boží deň za ňou spávala nenápadne u nej aby to nemala tak ťažké. Stále som jej s radosťou strážievala malinkú. Až raz spoznala jedného cigána ktorý sa mne nepáčil pretože sedel rok v base a mal syna ktorý bol u nás v detskom domove od dvoch mesiacov.

Kamoške som vravela nech sa s ním nedáva do kopy poznáte sa iba cez sms ako ho môžeš chcieť. Vravela mi že nechce ho lenže ja som vedela že mi klame. Raz som nemala kde prespať a volala som kamoške či môžem u nej prespať ona že nie že ten jej chalan chce byť s ňou sám. Nemala rada keď som nadávala na neho. A v ten deň sa videli druhý krát a už v objatí. Skoro ma vystrelo. Vravím jej si normálna? Veď sa ani nepoznáte. Len ona jedným uchom dnu a druhým von. Od toho dňa ako k nej na garzónu prišiel neodišiel. Stále prespával u nej on ešte aj bez roboty. V domove nevedeli že to je ten chalan čo má syna v tom domove. Postupne som tam prestala chodiť lebo začala kašľať na mňa.

Dnes sú to tri mesiace čo som nevidela malinkú a ani tú kamošku. Za dobrotu na žobrotu. Nie len že sa na mňa vykašľala ale ešte ma aj dobre pourážala. Asi zabudla kto bol pri nej v tých najťažších chvíľach, dokonca v domove jej vraveli že si má ma držať že som dobrá kamarátka. Zahodila ma pre jedného hajzla. Dokonca si ma dala preč aj z fb. Keby vedela čo som sa naplakala hlavne kvôli maličkej keď že sa bojím o ňu. Teraz je ešte v domove no počula som že chce odísť s tým cigánom. Pomáhala som jej celých 5 mesiacov s malinkou, ona mala voľnosť a takto sa mi odvďačila. Keď sa to dozvedeli v domove skoro ich vystrelo že prečo práve s ním. Ja môžem pomáhať ale čo keď sa potom na mňa každý vykašle...

Anna