Joker je šialene desivý a smutný film, ktorý sa oplatí vidieť (recenzia)

Herecký výkon Joaquina Phoenixa si zaslúži minimálne nomináciu na Oscara.

Už samotné ohlasy z Benátok, kde na Medzinárodnom filmovom festivale získal film Joker Zlatého leva, naznačovali, že pôjde o nevídaný audiovizuálny skvost. Priznám sa, že som vôbec nevedel, čo od toho očakávať, moje obavy sa po tom, čo som si Jokra pozrel v kine, rozplynuli podobne ako jeho sen stať sa uznávaným stand-up komikom.

Dvojhodinové dielo režíroval nominant na Oscara Todd Phillips, ktorý so Scottom Silverom spolupracoval aj na scenári. Určite som nebol jediný, kto mal obavy, keďže Phillips je podpísaný pod, povedzme, ľahšími a oddychovejšími snímkami (Borat, trilógia Vo štvorici po opici). Práve zrodením komiksovky o úhlavnom nepriateľovi Batmana ukázal, že mu nie je cudzí ani o čosi temnejší žáner. Práve naopak, zvládol to výborne.

Dovolím si tvrdiť, že fanúšikovia komiksoviek môžu odchádzať z kín sklamaní, pretože filmové spracovanie Jokra je na komiksovku až príliš reálne. Tu je však veľmi dôležité odosobniť sa, pretože sklamanie je to posledné, čo si Joker zaslúži.

Jednoznačne najväčším highlightom celého filmu je samotný predstaviteľ Arthura Flecka alias Jokra Joaquin Phoenix. Už keď Phillips písal túto rolu, vedel, že voľba obsadiť do svojho filmu práve Phoenixa je jeho jedinou. „Joaquinova predošlá práca na mňa urobila dojem, ale čo sa mi na ňom naozaj páči, je jeho štýl a jeho nepredvídateľnosť, ktorá sa podľa nás veľmi hodila pre túto postavu,“ hovorí Phillips. „Kým ostatní ľudia počítajú matematiku, Joaquin hrá jazz. Je jeden z najlepších, je nebojácny, jeho práca je statočná a zraniteľná a myslel som si, že ak by sme ho získali, mohli by sme urobiť niečo naozaj výnimočné,“ dodal.

Trojnásobný nominant na Oscara (Majster, Walk the Line, Gladiátor) si, pevne verím, na svoje konto pripíše za svoj heroický výkon nomináciu číslo štyri. Možno je moje tvrdenie odvážne, ale túto nomináciu by za mňa mohol pokojne premeniť na víťazstvo, pretože to, čo „stváral“ na plátne počas celého filmu, bolo až desivo autentické. Phoenix Jokra nehral, on ním doslova žil.

FOTO:  Continental film

Jeho dokonalé stvárnenie podpisuje fakt, že sa s postavou nezžil len po mentálnej stránke, ale prešiel aj fyzickou premenou, keď schudol viac než 23 kíl a nejedol viac než jedno jablko denne (!). Zlatú sošku za najlepší mužský herecký výkon by si zaslúžil už len za pevnú vôľu a perfekcionizmus dať do svojej roly úplne všetko.

„Keď sme skončili nakrúcanie, tak sme si hodiny telefonovali alebo vymieňali správy o scénach ďalšieho dňa, aj počas víkendov sme sa stretávali a prechádzali scény, ktoré sme nakrúcali v ten týždeň,“ spomína si Phoenix, preto mu nemožno odoprieť fakt, že dal do svojho hereckého výkonu naozaj všetko.

Zasadenie deja do skorých 80. rokov 20. storočia, kedy v Gothame (fiktívne mesto z komiksov vydavateľstva DC Comics, pozn. red.) vládol rozruch a mestu chýbali financie pre chudobných, nemohlo byť vykreslené realistickejšie. Okrem toho týždenný štrajk smetiarov spôsobil, že na New York, v ktorom sa nakrúcalo, sme sa (konečne) nepozerali ako na mesto snov. Nečakajte rozprávkový Central Park ani legendárnu Sochu slobody, Joker ukazuje odvrátenú stránku veľkomesta s ulicami preplnenými odpadkami a potkanmi.

Späť k hlavnej postave, o ktorej hovoríme celý čas. Arthur Fleck (k prezývke Joker dôjde až takmer na úplnom konci) je na samom začiatku vo svojej podstate nepochopená ľudská bytosť, ktorej najväčšou túžbou je zabávať ľudí a vyčariť im úsmev na tvári. Také jednoduché a pritom také zložité. Jeho najväčším priateľom je jeho matka Penny (Frances Conroy), s ktorou žije a oddane sa o ňu stará. Zlo sa v jeho vnútri prebudí po tom, čo sa spoločnosť k nemu začne správať čoraz viac opovrhujúco. Stret s tínedžermi a následne potýčka v metre spôsobia, že z Jokra sa stáva brutálny vrah, ktorému viac nič nestojí v ceste, aby dosiahol svoj vytúžený cieľ – či už po dobrom alebo po zlom.

FOTO:  Continental film

Aj keď je záver filmu jemne predvídateľný, nič to nemení na tom, že aj napriek niektorým, miestami brutálne realistickým scénam bez akejkoľvek použitej cenzúry, pri ktorých som sa nezaobišiel bez chvíľkového zdesenia, možno film považovať za jeden z najlepšie zvládnutých filmových počinov tohto roka.

Nemôžem si dovoliť ukončiť recenziu na tento film bez toho, aby som si neodpustil poznámku týkajúcu sa obecenstva, ktoré bolo spolu so mnou na premiére Jokra. Nachádzať sa v preplnenej kinosále totiž dáva človeku krásnu príležitosť vidieť autentické reakcie. To, že sa počas už aj tak dosť bizarnej a vyhrotenej situácie začali všetci smiať (samozrejme, česť výnimkám) človeku nízkeho vzrastu, ktorý nedočiahne na zámok, aby si mohol odomknúť dvere (konkrétny dej prezrádzať nebudem) považujem za absolútne nevhodný.

Joker je mimoriadne vydarený film, ktorý sa oplatí vidieť. Je desivý a poteší nielen mainstreamového diváka. Nomináciu na Oscara, aspoň v Najlepšej mužskej úlohe, si rozhodne zaslúži.

Celkové hodnotenie: 9/10

Keďže sme boli zvedaví aj na názor odborníka, naše otázky zodpovedal psychológ PhDr. Robert Krause, PhD.

Aká je v skutočnosti duša extrovertných ľudí? Je pravda, že najväčší zabávači trpia depresiou?

Vo všeobecnosti môžeme povedať, že človek s dominantnou extrovertnou črtou osobnosti je viac orientovaný na prežívanie cez vonkajšie stimuly. Nedá sa však paušálne tvrdiť, že najväčší zabávači sú vo svojom súkromí príliš depresívni, pokiaľ, samozrejme, nemáme na mysli prítomnosť abnormalít v rovine psychického prežívania s náznakom psychopatológie. Často sa však môžeme stretnúť s tým, že mnoho jednotlivcov žije v ilúziách vlastného šťastia, ktoré však v dlhodobej perspektíve spôsobuje depresívne naladenie v dôsledku absencie reflektívneho šťastia. Preto nemôžeme generalizovane tvrdiť, že najväčší zabávači sú v súkromí depresívne naladení, to však neznamená, že sú automaticky vnútorne šťastní. Humor a zábava slúžia aj na odbúranie napätia, a preto je možné, že im tento druh správania pomáha zvládnuť vnútornú tenziu, resp. že ho potenciálne vyhľadávajú v dôsledku práve zvýšenej tenzie a úzkosti. 

Môžu sa u takýchto ľudí prejaviť sklony k sebadeštrukcii alebo agresivita voči okoliu?

Vo všeobecnosti je známe, že mnoho jednotlivcov s depresívnym naladením má sklony k autodeštruktívnemu správaniu, avšak, ak hovoríme o automutilačnej forme správania, kedy jednotlivec úmyselne poškodzuje svoje zdravie, tak máme na mysli už skôr patologickú a často psychoticky alterovanú motiváciu, ktorá si však vyžaduje zvýšenú pozornosť zo strany odborníkov. Je dôležité nezamieňať si sebapoškodzovanie, ktoré je skôr vnímané ako nevhodný spôsob vyjadrenia vlastnej tenzie a úzkosti s automutiláciou, ktorá má v sebe už aj významne väčší patologický rozmer. Každý človek je agresívny, ale každý jednotlivec svoju agresiu vyjadruje jemu vlastným spôsobom. Ak však jednotlivec nedokážu ustáť svoju tenziu a efektívne ju sublimovať (preniesť do spoločensky prijateľnej podoby), môže sa obrátiť aj voči okoliu. Najlepšia intervencia je prevencia a priebežné odbúravanie nahromadeného stresu a napätia.

Joker je v slovenských kinách od štvrtka 3. októbra

Galéria

+ 7 ďalších fotografií

+ 6 ďalších fotografií